Spoveď promiskuitného alkoholika

Tento príbeh nie je fikcia. Akákoľvek podobnosť nie je čisto náhodná, sám sa s ňou už 42 rokov snažím vyrovnať, bezúspešne.

Bol to typický novembrový deň. Upršaný, vietor 80 km/hod. Každý kto musel opustiť svoj domov bol spokojný, ak po návrate domov uhájil aspoň výstuhu dáždnika z NDR.
Tento mesiac by vôbec polovica ľudí, teda takmer 100% žien, vymazali z kalendára ako mesiac depresií, mesiac s najväčším percentom mužov v pohostinskom zariadení a oslavou VOSR, čo bratia Rusi pripravili na ostatných ako prvý teleport v čase. Pravda bola prostejšia, došla vodka...

Navyše zverokruhu vládol škorpión, najhoršie znamenie podľa zvyšných jedenástich, najskvelejšie podľa škorpiónov.

Náladu nevylepšilo, že to bol zároveň Mesiac Ruskej knihy, lebo čitateľské preukazy nedosahovali hodnoty vkladných knižiek, a čítať socialistický realizmus bolo v tom čase rovnaké psycho, ako si dnes prečítať zápisnicu z obecného zastupiteľstva z Jadranského Hrobu. Kto bol v obraze, radšej nasával ... a robí to aj dnes.

A v takýto deň som sa narodil. Aj keď, nechcelo sa mi!!!

Ultrazvuk vtedy ešte neexistoval, lebo ten aktívny doktor by rýchlo zistil, že som proste nohami napred. Pre mňa logická póza, šak kto by sa niekam do neznáma tlačil hlavou napred??
Doktor bol ale v laufe, a tak proste nohu chytil a ťahal, takže mi vykĺbil rameno, pridusil ma pupočnou šnúrou, a ja na miesto radostného zvolania: "Hurá tu som a užijete si ma," som putoval s kyslíkovým prístrojom a s rukou v dlahe rovno do inkubátora.

Akoby krátke pridusenie nestačilo. V 5tich rokoch som padol na hlavu a skončilo sa to silným otrasom mozgu s takmer dvojtýždňovým pobytom v nemocnici.

Asi tu sa to začalo ...

Určite to mnohí z detstva poznáte. Šepkom aj hlasne sme si o mnohých hovorili, že tento padol z kočíka na hlavu. Ja som mal na to papier.

Základná škola bola pomerne bezproblémová. Hneď v prvý týždeň prváckej nadšenosti som súdruhovi Husákovi praštil hubkou na tabuľu medzi oči. Kým to naši stihli uhladiť, stíhal som počas nudných hodín prvouky z posledného radu vybozkávať ruky spolužiačkam v celom rade pri okne. Tajné ukazovanie v pivnici opisovať nebudem. Dodnes sa hanbím, že keď som prišiel na rad, tak som zdrhol.

V piatom ročníku som uzavrel stávku s triednou. Zásadne jej do súdružok nadávať nebudem, hoci za celú éru diktátov zo slovenčiny som to pod trojku nedal, no keď dnes vidím prispievateľov na FB, tak slovenčinu môžem prednášať. Však, kučeravý Róbert !!!??? ;)

Nikdy som nevedel pochopiť, prečo na výchovný koncert musia ísť osobitne chlapci vpredu a dievčatá vzadu. Ja som šiel vzadu a na oplátku som sa druhý deň v škole hlásil ako Jožka, v pekných červených klipsniach na ušiach, v nylonových pančuškách a čiernej minisukni po sestre. A samozrejme so sýtočerveným rúžom, tiež po sestre. Musel som za to dva týždne vysávať za ségru na viac, ale stálo to za to. Dodnes si pamätám, ako pionierská nástenka vybledla závisťou z toľkej pozornosti.

V ôsmej triede som sa prvýkrát oženil. Našťastie pre oboch, bez akýchkoľvek záväzkov a BSM.

Na strednej škole človek rýchlo pochopí čaro zemiakovej brigády a odbornej praxe. Ženy na chvíľu stratili význam. Obzvlášť, keď mi štvrtáci ukázali čaro vodky a úniku z poslednej vyučovacej hodiny angličtiny pod taktovkou prekonvertovanej učitelnice ruského jazyka. Štyri roky prebehli ako voda a nič výnimočné sa nestalo.

Na výške som dobrovoľne zmenil názor na rozdiel medzi vodkou a ženou. Možno som dospel alebo som len z 50-tej opice dorástol na homo sapiens.

Desať rokov internátneho života s papundeklovými dverami každého naučí byt v strehu, ale aj poznať, aké sú naše spolužiačky hlasité. Keď mal frajerrku na izbe Mišo, na chodbe fajčili aj zarytí nefajčiari a ortodoxní gejovia.

Vlastne kvôli tomu som si spravil aj doktorát.

Zásadným poznaním tohto obdobia bol aj fakt, že sa nemusíte kamarátiť s profesormi alebo vedúcim katedry. Ani jeden ma nikdy do knihy príchodu nezapísal, ale zoberte baby zo sekretariátu na víno... tri roky som mal prezývku "prezident".

Roky plynuli a ja som sa oženil. Usadil som sa v obci Jadransky Hrob. Vodka a ženy síce nestratili čaro, ale na povzbudenie som si musel nájsť iné koníčky.

Bol tu opäť novembrový deň, ktorý by polovica ľudí, teda takmer 100 % žien zrušili. Tentokrát svietilo slnko.
Sedel som ja, bezvýznamný, nikým nepoznaný človiečik a on...budúci guru a jeho imaginárna postmoderná obec vo vzduchoprázdne.

A keďže nejdem hlavou do ničoho, čo nepoznám, tiež ma začal ťahať za nohu.
Namiesto inkubátora som skončil ako neúspešný kandidát na poslanca, ale so slobodou voľne dýchať.
Keď mi po troch mesiacoch úradovania ponúkol vyplácanie bokom na obecných projektoch, odmietol som tiež.

My, náruživí alkoholici a milovníci žien, sa takými nízkymi pudmi ako sú peniaze ovládať nedáme.

Iba Fero sa mi sťažoval, že on by sa po štyroch rokoch s guru na čele, po nahrabaní peňazí, v pohode z tejto diery odsťahoval. A či som na hlavu??

Ja viem, že som a hrdo sa k tomu priznávam ...